Ľudský faktor

Keď si dám do vyhľadávača ľudský faktor, napíše takýto celkom výstižný popis (a autorom je AI): „Human factors... is a scientific discipline focused on understanding the interactions between humans and other elements of a system, like tools, equipment, and environments. It applies this knowledge to design and evaluate these elements to optimize human well-being, safety, and overall system performance. Essentially, it's about fitting the work to the person, rather than forcing the person to adapt to the work.“

Keďže sa psychológia ľudského faktora zaoberá ľudskými schopnosťami a limitáciami, za účelom prispôsobiť systém človeku, objavuje sa teda otázka, či je vôbec priestor na to, aby bol človek darom. Ako by mohol človek obohacovať systém a byť darom v danom pracovnom prostredí? Môže sa zdať, že táto otázka znie skôr filozoficky, než by sa týkala ľudského faktora ako vednej disciplíny. A z určitého uhla pohľadu to môže byť v skutku tak. No potom je tu ešte i taká perspektíva, že okrem skúmania ľudských schopností a limitácií, aby sa im prispôsobila (napr.) technológia, možno nezabudnúť na ten rozmer ľudskej osoby, ktorý ani umelá inteligencia nebude nikdy schopná nahradiť. Nádherná nepredvídateľnosť schopnosti človeka byť darom v tom najširšom zmysle slova.

Ľudský faktor a psychológia ľudského faktora môže mať rôznu aplikáciu: od dizajnu a ergonómie, cez vyšetrovanie incidentov a udalostí, až po budovanie 'just culture'. Priestor a spôsob, ako byť darom, sa prirodzene líši podľa toho, v ktorej oblasti a za akým účelom chceme tento ľudský faktor zvažovať. Každý sme nejaký. Každý má schopnosti a limitácie, ale nie každý ich rovnako používa alebo s nimi rovnako zaobchádza. Nakoniec, aj tých, čo posudzujú ľudský faktor, sa ľudský faktor týka. Dostávame sa tak k určitému meta-ľudskému faktoru, alebo určitému ľudskému faktoru o ľudskom faktore.

Cieľom nie je zbytočne veci komplikovať, alebo vedu romantizovať. Naďalej sa pracuje s cieľom predchádzať chybám a budovať. Skôr ide o určitú zmenu zmýšľania, ktorá sa i tak v priebehu histórie deje. Niekedy k lepšiemu, niekedy k horšiemu. „Human-centered approach“ by bol potom prístup, ktorý sa zameriava na človeka, ktorý má okrem limitácií a schopností, aj potenciál k určitej pridanej hodnote. Limitácie ľudského výkonu totiž neprestanú poukazovať na to, čo James Reason (2008) vo svojej knihe 'The human contribution' nazval 'heroic recoveries' a na to, čo sa volá Božia milosť: keď všetko môže slúžiť na dobré (Rim8,28). Čo je to, čo v ľuďoch spôsobilo, že sa postarali o 'heroic recovery'? Odpoveď je: stali sa darom.

Ako je možné stať sa takým darom? Je možné to vedecky uchopiť alebo aspoň pochopiť a rozvíjať? Domnievame sa, že človek má určité schopnosti, ktoré sa vedia prejaviť, až keď začne praktizovať čnosti, keď sa navráti k čnostiam. Dokým si bránime svoje nečnosti, ako svoje práva, dovtedy môžu byť naše vlastné schopnosti skryté ešte aj nám samým. Napríklad, keď začne človek žiť pokoru, zistí, že sa dokáže naučiť, dokáže počúvať a aj rozumieť. Pokorný človek môže nájsť múdrosť, ktorá býva dnes veľmi vzácna. Keď začne človek praktizovať lásku ako čnosť, zistí, akých hrdinských skutkov je schopný – nie len výkonových, ale aj vzťahových. Stáva sa darom, nie len preto, že robí prácu bezchybne alebo má úplne skvelé schopnosti na danú prácu, ale preto, že robí prácu inak, v inom duchu, s inou hodnotou. Tam kde ľudský faktor hovorí: „čo všetko nemusím robiť“, človek sa pýta: „čo môžem urobiť?“ A je to ľudský faktor, ktorý je dosiahnuteľný. Každý človek vie byť darom, je priam povolaný k životu s tým, aby bol darom.

Mimochodom, servilnosť a histriónska kultúra nie je láska, ale skôr slabosť súvisiaca s limitáciami človeka spojenými s fungovaním nášho sabotujúceho mozgu a mysle. Mozog sa chce páčiť druhým aby bola osoba prijatá, aby prežil a bolo mu dobre. Ale to je motív zameraný na seba, a nie na druhého, v čom ale práve láska spočíva.

Zdá sa otázka čností tak trochu bezvýznamná? Moralistická? Alebo je možno veľmi významná len sa jej prisudzuje bezvýznamný status? Každý sme nejaký, a aj taký aj inakší môže robiť dobre svoju prácu: bezpečne, maximalizovať výkon systému i seba a byť spokojný. To, čo ich bude spájať, budú možno práve tie podceňované čnosti, ktorými vytvárajú ľudský faktor odolný (resilient) namiesto robustný (nepriestrelný), aj keď to z vonkajšieho uhla pohľadu bude stále pôsobiť proste iba ako bezpečnosť.

Z dôsledkov individuálnych limitácii nás vyvádzajú práve objektívne čnosti, a možnosť uplatniť naše schopnosti heroicky umožňujú práve, a zase, ony čnosti. Taký aj onaký človek vie byť čnostný a vtedy, ako píše sv. Jan z kríža, druhého neobťažuje. A taký aj onaký vie nebyť čnostný, a hoc by bol aj ideálny vzhľadom na ľudský faktor, bude obťažovať druhých a môže i predstavovať riziko z hľadiska pracového výkonu. Pravda totiž je, že všetci poznávame iba čiastočne (1Kor13,9) a aj ten, čo by poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a lásky by nemal, ničím by nebol (1Kor13,2). Otázka je, čo sa použije ako štandard (aký ľudský faktor), o ktorý sa budeme usilovať.

Možno je téma čností banálna a jej súvis s ľudským faktorom spochybniteľný, a možno by sa rozšíril ľudský faktor o rozmer potenciálu ľudskej osoby, a tým by sa i naplnil. Čnosti sa nedá učiť výkonovo, dá sa iba človeku ukázať, čoho by mohol byť schopný, keď by o čnosti stál: Byť darom.