Utváranie seba

Ľudia poznajú príbeh o stvorení človeka a o prvom hriechu podľa Biblie a nemusia byť ani veriaci. Niekedy sa v týchto príbehoch objavuje jablko ako plod stromu poznania dobra a zla. Je zrejmé, že jablko to nebolo, a ani nemáme ako prirodzene poznať, čo to mohlo byť, mohli by sme symbolicky aspoň povedať, že to mohlo mať tvar mandle. Prečo? Pretože amygdala.

Príznaky po požití ovocia zo zakázaného stromu boli, že sa obom otvorili oči a spoznali, že sú nahí, pocítili hanbu a zošili si figové listy na zásterky, a keď potom počuli hlas Pána, Boha, v záhrade, ukryli sa pred ním, lebo sa báli. (Pozri Gn3,7-11) Hanba, strach a hnev sú tri primárne limbické emócie (Fiesher, 2014, s.5), ktoré majú svoj zdroj práve v amygdale (Fisher, 2014, s.24-25) – v malom útvare mozgu tvaru mandle, ktorý tvorí spolu s ďalšími časťami limbický systém, teda náš emocionálny mozog. Amygdala je kľúčová pre naše emocionálne spracovanie a zohráva významnú úlohu pri reakciách typu útok alebo útek, alebo zamrznutie. Adam sa skryl - ušiel. A tak ich hriechom nedôvery Bohu,—že im nechce niečo dobré dopriať—strach, hanba a hnev vstúpili do nášho vedomia, do nášho života. Človek žil v plnosti nazerania osvecovaný Duchom zhora, plnosti blahoslaveného poznávania, a zvolil si cestu poznania dobra a zla – v ktorom sa strach, hanba a hnev stali uholným kameňom (Fisher, 2014).

U ľudí, ktorí napríklad trpia vývinovou traumou, tieto tri emócie doslova utvárajú ich self; ich identita sa točí okolo nich a je ich vyhnanstvom – dokonca vyhnanstvom z vlastného tela. Podobný obraz možno nájsť v Starom zákone, ktorý opisuje vyhnanie ľudí s malomocenstvom mimo tábor – aby nikoho nenakazili, ale zároveň to pre nich bola skúsenosť strachu a izolácie, stali sa zraniteľní na útok divých zvierat alebo barbarov. Fisher (2014) práve takéto vyhnanstvo a strach opisuje ako kľúčové zážitky jej pacientov s vývinovou traumou. „Keď pacientka povie, že chce len „cítiť to, čo cítia normálni ľudia“, je to prosba vrátiť sa ku kmeňu, ktorého členkou sa nikdy necítila... Zostala úplne odhalená a bez útočiska. Hanba a hrôza jej vzali život.“ (Fisher, 2014, s.26-27)

Túžba „cítiť to, čo cítia normálni“ ľudia je možno túžbou, v ktorej by sa našlo aj mnoho LGBTQI osôb. Z toho plynie aktivizmus v smere normalizácie LGBTQI ako snahy „prijať ich späť do kmeňa“, do spoločnosti, s ponúkaním všetkého, čo môžu heterosexuáli (napr., kde vzájomne nemôžu počať dieťa prirodzeným zákonom, pohlavným stykom, nárokuju si to legislatívou, adopciou). Avšak tu nejde o toto vonkajškové prijatie a práva, ktoré spôsobujú nepríjemné pocity – tu ide o pocit vychádzajúci zvnútra, onen hlboko zakorenený pocit seba, o oslobodenie z väzenia mysle, vrytého do fungovania mozgu, ktorého základným, uholným kameňom je hanba, strach a hnev. Podobne ako sopka chrliaca lávu – intervencie zvonka ju neutíšia, pretože otrasy prichádzajú a majú pôvod zvnútra. Iba keď sa znormalizuje a utíši vnútro, pocíti človek ozajstnú slobodu. Žiaľ, vonkajšková normalizácia stavov, ktoré môžu prežívať, im zapečatí brány vstupu do prežívania seba vo väčšej integrácii (tela a mysle). Preto je dôležitá
nie - normalizácia, ale destigmatizácia.

Tu sa ponúka sám Boží Syn, ktorý je Bránou (Jn10,9), aby sa stal uholným kameňom aj nášho života (Mt21,42), namiesto uholného kameňa strachu, hanby a hnevu. Sú stavitelia svojho života, ktorí zavrhli tento kameň – pevný základ, na ktorom sa dá bezpečne stavať, ale my to nemusíme byť. V nás môže nahradiť uholný kameň strachu, hanby a hnevu práve On, ktorý je Cesta, Pravda a Život (Jn14,6), ktorý je Láska (1Jn4,16). Stačí len chcieť vojsť (späť do raja, späť do kmeňa), a opäť dôverovať Bohu, že nám naozaj nechce nič dobré vziať, alebo niečo dobré nedopriať. Chcieť Krista neznamená presvedčiť Krista, ako je s nami všetko v poriadku, tak ako sme, ale odovzdať sa mu ako Lekárovi duše takí, akí sme, lebo On vie, čo potrebujeme a prišiel práve preto, aby sme mali život a mali ho hojne (Jn10,10). Prišiel vyslobodiť svoj ľud z hriechov - preto tu ide o omnoho viac než len o homosexualitu/trans (aj keby to neuzdravil), tu ide o spásu celého človeka, darovanie mu identity Božieho dieťaťa.

Čo by sa stalo, keby sme odstránili uholný kameň hanby, strachu a hnevu?

Keď sa uvoľní zovretie strachu, objaví sa človek, ktorý zo svojej podstaty chce byť vo vzťahu. (Fisher, 2014, s.77) Všetky tieto tri primárne limbické emócie—hanba, strach a hnev—slúžia na obranu organizmu, na zachovanie jeho prežitia. Strach nás chráni pred hrozbou a nebezpečenstvom. Nie je ani tak podstatné, či je to nebezpečenstvo reálne alebo vnímané, je v každom prípade vždy očakávané. (ibid.) Hnev chráni naše prežitie, keď niekto prekročí naše hranice, a aj hanba slúži ako ochranná reakcia na zabezpečenie prežitia. Človek je sociálna bytosť, a hanba slúži na udržanie správania jednotlivca v súlade s normami - hanba socializuje a chráni naše spojenie s inými ľudskými bytosťami (Fisher, 2014, s.65-66), a s Bohom. Preto hanba sama o sebe nie je zlá, až toxická hanba nám bráni láske a vlastnému rozvoju.

Frekvencie, pri ktorých mozog signalizuje, podčiarkujú každý pocit, myšlienku a čin, takže frekvencia je dôležitá. Frekvencia je počet, koľkokrát mozgová vlna stúpa a klesá v priebehu 1 sekundy. Tieto frekvencie majú svoje názvy. Dôležité je, že frekvencie priamo súvisia s nabudením (arousal) a naším stavom. (Fisher, 2014, s.89) Rýchlosť a rytmus, pri ktorom vzruchy prechádzajú neurónmi, určujú stupeň nabudenia. Nabudenie teda vyjadruje určitú úroveň aktivácie alebo neurologického nastavenia CNS. Vysoké nabudenie koreluje s nadmernou aktiváciou amygdaly a iných mozgových štruktúr zapojených do strachu a zároveň nedostatočnou aktiváciou tých mozgových štruktúr, ktoré ich majú inhibovať (ich činnosť regulovať). Keď je toto nabudenie vysoké, stáva sa emóciou (afektom), stáva sa kvalitou mysle a je cítiť (Fisher, 2014, s.121)

Strach, hanba a hnev,—emócie, ktoré nás najviac znepokojujú, rovnako ako všetky emócie a stavy, ktoré vyvolávajú—majú frekvenciu, o ktorú sa opierajú. Pokiaľ nie sú aktívne centrá mozgu, ktoré tieto emócie regulujú - ktoré by zmiernili aktiváciu amygdaly, cítime sa zle. Amygdalou poháňané afekty určujú naše stavy a prežívanie seba samých a sveta. Človek už nie je len schopný sa hnevať, alebo nahnevať sa; je čoraz viac definovaný ako nahnevaný... Pokiaľ by sa však ošetrilo nabudenie v mozgu, rozpustil by sa jeho naliehavý a presvedčivý afekt, mohol by sa i zmeniť stav takej osoby. (Fisher, 2014, s.122) Existuje totiž priame spojenie medzi nabudením (arousal) a reguláciou – vysoké nabudenie nervového systému nevyhnutne vedie k dysregulácii, a zase dysregulácia vedie k vysokému stupňu nabudenia.

Je to taký začarovaný kruh. Nabudenie v nervovom systéme vedie k prežívaniu určitého afektu (emócie). Pokiaľ sa človek ocitá v situácii, ktorá tento afekt vyvoláva veľmi často, ten afekt (ktorý sa bežne mení), môže začať pretrvávať a stať sa stavom. Tento stav nás vedie k tomu, ako rozmýšľame a rozprávame, a k posilňovaniu určitého interpretovania a vnímania seba a sveta okolo nás, ktoré dávame do slov - to sa volá naratív, je to skrátka to, čo hovoríme. Naratív je snahou nášho mozgu (verbálnej ľavej hemisféry) dať zmysel tomu, čo prežívame, vysvetliť, pomenovať a pochopiť stav, ktorý vzniká v neverbálnej emocionálnej pravej hemisfére. Pravá a ľavá hemisféra sú navzájom prepojené, pomáhajú si navzájom, dopĺňajú sa, a spolu pomáhajú nášmu prežitiu. Preto tento naratív, toto rozprávanie, ďalej podporuje náš stav, ktorý vzniká z podkôrového teroru poháňajúceho pravú hemisféru. Keď sme nahnevaní, vytvárame rozprávanie, ktoré vyjadruje náš hnev (to sa stalo, to urobil... a pod.). Stupeň reakcie závisí od reťazca vyvolanej intenzity, od nabudenia po afekt a stav. Rozprávanie teda vychádza zo stavu, slúži mu a zase ho posilňuje. Keď sa to stane, vytvárame samých seba z nabudenia a afektu a cítime sa bezmocne - presne tak, ako to diktovala naša amygdala. (Fisher, 2014, s.124) Nemusíme mať vývinovú traumu, aby sme toto poznali z vlastnej skúsenosti. Kto sa ešte v živote nenahneval? (porovnaj: Mt12,34: „Ako môžete hovoriť dobre, keď ste zlí? Veď z plnosti srdca hovoria ústa.“ – Mt24,12).

Fisher (2014) hovorí, že všetci sme do určitej miery závislí od svojho stavu. Niekto si ráno musí dať kávu, aby sa naštartoval, niekto si dáva pohár vína na konci dňa, a všetky ostatné skutky, ktoré závisia od nášho aktuálneho stavu. Náš stav je pre nás vierohodný. Naliehavé, strachom poháňané stavy nemožno spochybniť úvahou – ide predsa o prežitie. Keď sa však dostaneme do tohto strachom poháňaného, veľmi presvedčivého, pocitu seba samého a pohľadu na svet, ktorý úplne závisí od stavu, v ktorom sa nachádzame, stotožňujeme sa s naším stavom a máme tendenciu spoliehať sa prednostne na stavom viazané informácie pred inými prichádzajúcimi informáciami. (ibid., s.125-126) Keď tento stav nemá možnosť pominúť, môže sa z neho stať prevládajúci vzor pre našu identitu (charakteristika toho, kým sme). Čím praktizovanejší je nejaký stav, tým hlbšie a „vychodenejšie cestičky“ sa utvárajú v mozgu. To, čo bolo pôvodne neregulovaným afektom a stavom, ktorým dávala vznik signalizujúca amygdala, je teraz vnímané ako črta. Emocionálne búrky nereprezentujú už len to, ako sa osoba cíti alebo ako sa správa, ale kým je. (ibid., s.126)

Jednou z možných reakcií je vzdor proti týmto afektom a stavom u osoby, ktorá sa s nimi neidentifikuje. Zdravo sa môže tiež búriť proti tomu, s čím ho identifikujú ľudia – zvlášť ak sú to zrovna tí, ktorí tieto afekty spôsobujú (pr. týranie, šikana, či manipulácia a iné). Človek pociťuje, že je nepochopený a to vedie k frustrácii - aj by niečo zmenil, ale kladú sa tomu neprekonateľné prekážky. To zase posilňuje pocit bezmocnosti, ktorý zase ešte viac posilňuje hnev. A to môže zase ešte viac posilovať činnosť amygdaly. Vtedy platí Slovo Božie (Sir31,10-11): „Kto mohol zhrešiť a nezhrešil? Kto mohol urobiť zle a neurobil? Jeho blaho bude trvalé...“

Druhou možnou reakciou je, že sa človek stotožní so svojím afektom, identifikuje sa ako to, čo cíti (tým by bolo možné vysvetliť i LGBTQ: hovoria ja som homosexuál a pritom to ani celkom nevystihuje celú hĺbku a komplexnosť toho, čo žili a ako sa proti tomu vlastne bránili, čo trvá, akurát teraz to volaju „láska“). Druhí ľudia ho buď môžu vnímať rovnako (alebo ešte horšie), alebo mu môžu pripomenúť, že on nie je jeho emócia. Keď si totiž uvedomíme, že problémom je nabudenie v mozgu, ktoré má vplyv na stav mysle, potom sa náš postoj môže zmeniť a aj terapeutická úloha dostáva nový rozmer. Kým však budeme sami opakovať (naratív), že toto som ja, môžeme ostať „uväznení v nevyhnutnej ilúzii nemenného ja“ (Fisher, 2014, s.127). Spôsob, akým zažívame a poznávame samých seba, spočíva na vzorcoch signalizovania hlboko v našom mozgu. Keď by sa nám podarilo zmeniť tieto vzorce, všetko, čím môžeme byť, je nám k dispozícii. (ibid., s.127) V tom môže pomôcť práve neurofeedback.

Existujú dve cesty: meditáciou, alebo inou prácou s mysľou, ovplyvniť mozog (jeho aktivitu), alebo ovplyvnením mozgu, dať priestor mysli, a teda i novým myšlienkam a pocitom. Človek by sa v istom zmysle stal menej svojím mozgom a viac svojou mysľou – mal by možnosť zažiť rodiacu sa schopnosť „pauzy“ medzi podnetom a reakciou a reflexie (Fisher, 2014, s.131). Nabudenie by kleslo, čo by mohlo viesť k väčšej flexibilite a možnosti vnímať prítomnosť, než reagovať podľa minulosti – podľa základov, ktoré položila amygdala. So zníženým nabudením si totižto stavy mysle nárokujú menej „drámy a chaosu“, a preto je človek menej závislý od svojho stavu. (ibid., s.134) Keď je impulz (podnet amygdaly) preč, nie je potreba ho ovládať, pretože už nevznikol. (ibid., s.130) Tento efekt sa dá málokedy dosiahnuť dohováraním a presviedčaním. Amygdala totižto nereaguje na slová; ju nemožno presvedčiť hlbokými argumentami. Keď raz vníma ohrozenie, vie čo má robiť. Ona stojí mimo vôľovej kontroly. Dokáže ju regulovať iba (frontálny) kortex.

Podľa Fisher (2014, s.128-129), keď trénujeme mozog, aby zmenil svoje frekvenčne založené nabudenie, môže sa zmeniť afekt, čo je v podstate pociťované nabudenie. Keď sa zmení afekt, zmení sa stav. Emocionálne záplavy sú menej intenzívne a menej časté. Keď sa mozog stáva menej nabudeným a stavy sa ľahšie regulujú, aj naše rozprávanie sa začína meniť. Ako emocionálne reakcie ustupujú, črty osobnosti, ktoré sa zdajú byť „tým, kým som“, začínajú ustupovať. Osoba, ktorá mala ťažkosť vidieť udalosti z inej perspektívy, kým jej mozog nedokázal spracovať hrozbu inak, náhle získava možnosť vidieť to inak. A možnosť vidieť inak sa biblicky volá pokánie. Nádherný zážitok precitnutia, oslobodenia, úľavy, ako keď z temnoty vyjde slnko. Toto sa netýka len intenzívnych pocitov a prejavov, ktoré môžu byť situácii adekvátnou reakciou, ale aj nastavenia našej osobnosti, nášho spôsobu myslenia, ktoré má dobro za zlo a zlo za dobro, práve preto, že uholným kameňom sa stal strach, hanba a hnev.

Je veľmi dôležité povedať a ujasniť, že neurofeedback nespôsobuje pokánie. Neurofeedback nie je boh pre našu myseľ, že by bol onou bránou k plnosti života. Je to len nástroj a spôsob práce s ťažkosťami, ktoré môžeme prežívať alebo spôsob ako môžeme trénovať svoje mozgové vlny. Ako sa pôda orie pluhom, tak sa mozgové vlny môžu harmonizovať neurofeedbackom, ale aké osivo do zeme človek zaseje a ktoré bude pestovať, to je na ňom. Môže siať semeno sveta, alebo semeno Božieho Slova. To, čo bude siať, v ňom bude aj rásť a množiť sa, aj keby mal harmonizované mozgové vlny. Vzrast Božiemu Slovu v nás dáva Boh (1Kor3,6). Neurofeedback nedokáže spôsobiť vyššiu inteligenciu ani niečo iné, na čo mozog nemá v sebe dispozíciu – môže iba umožniť využitie toho potenciálu, ktorý mozog sám má. Milosť dáva Boh. Milosť je schopnosť konať to, čo nedokážeme prirodzene konať sami od seba. Neurofeedback nedokáže spôsobiť milosť ani priviesť človeka k Bohu. Uzdravenie dáva Boh. Boh môže uzdraviť aj bez neurofeedbacku. Pozor by si mal človek dať, keby v ňom rástla pýcha a zaľúbenie v sebe samom preto, ako sa mu darí byť lepším človekom, či už s pomocou neurofeedbacku alebo inak. Pýchou a sebazaľúbením by sme sa totiž od Boha vzďaľovali a nie sa k Nemu približovali, a ešte by sme mohli byť aj k tomu všetkému so sebou veľmi spokojní. Skrátka, neurofeedback a viera v Boha sú dve odlišné skutočnosti. Neurofeedback vieru nespôsobuje.
Milosť a pokoj vám.

Literatúra:
Fisher, S.F. (2014). Neurofeedback in the treatment of developmental trauma. Calmig the fear-driven brain. WW Norton & Company.